Ochrana prírody má za cieľ zachovať pre nasledujúce generácie výrazné, typické črty krajobrazu geologicky a biologicky pestrej krajiny, jej prírodovedecké i estetické hodnoty.

Najvýznamnejším oblasťom z hľadiska ochranu prírody na našom území je CHKO Cerová vrchovina, ktorá k sieti chránených krajinných oblastí na Slovensku pribudla v roku 1989. Naše najmladšie pohorie, predtým známe aj pod názvom Fiľakovská vrchovina, má voči Slovensku pomerne excentrickú polohu. Cerová vrchovina sa nachádza na juhu stredného Slovenska v okresoch Rimavská Sobota a Lučenec. Z juhu je  ohraničená štátnou hranicou s Maďarskou republikou, zo severu tvoria jej hranice Rimavská a Lučenecká kotlina. Z orografického hľadiska je súčasťou Matransko – slanskej oblasti. Vulkanická činnosť dodnes zanechala na jej povrchu stopy po sopečnom reliéfe, ktoré sa striedajú s plytkou nivou riečky Gortvy. Jej reliéf má charakter pahorkatiny až vrchoviny. Najvyšším vrchom Cerovej vrchoviny je Karanč (757 m n.m.) na hraničnej čiare s Maďarskom. Rozloha CHKO je presne 16278 ha. Mapu CHKO Cerová vrchovina môžeme sledovať na mape č. 8.

 Osídlenie je tu datované od neolitu. Zvyšky kamenných a železných zbraní a úlomky keramiky poukazujú na prítomnosť človeka v čase od doby kamennej cez bronzovú až po železnú v jaskyniach na Pohanskom vrchu. Úlomky keramiky poukazujú na osídlenie v dobe bronzovej. Strážne hrady sa v Cerovej vrchovine objavujú v období 13. – 14. stor.        po tatárskom vpáde. K takým patrí Fiľakovský hrad a Hajnáčský hrad. S postupným osídlovaním človek začína tláčať svoju pečať do okolitej prírody nielen stavbou hradov ale aj hospodárskou činnosťou. V nižších polohách bol les premenený na poľnohospodársku pôdu. 

Často sa tu stretávame s opustenými vinicami, ktoré sú dnes už sekundárne zatrávnené. Erózne kotlinky a plytké nivy potokov sú rekultivované a premenené na ornú pôdu. Zbytky kedysi rozsiahlych močiarov dnes nachádzame len sporadicky.                   

Rozvoj kamenárskeho priemyslu zasiahol oblasť Cerovej vrchoviny koncom 19. storočia. Kvalitná surovina, ktorú hojne poskytujú čadičové lávové príkrovy, však nelákala len v minulosti ale i v súčasnosti. Stretávame sa tu s radom menších lomov, z ktorých mnohé už stihla zrekultivovať sama príroda. Žiaľ, je veľa takých, ktoré ako jazvy upozorňujú na seba.

Cieľom ochrany chránenej krajinnej oblasti nemôže byť úplné vylúčenie hospodárskej činnosti. Cieľom ochrany je na základe dobrého poznania fungovania všetkých zložiek prírodneho prostredia usmerňovať túto činnosť a správnymi zásahmi pomáhať vrátiť krajine všetky jej funkcie. Navrátiť ľuďom zdravý vzduch, vodu, pôdy, lesy a zabezpečiť nerušenú existenciu živým i neživým prvkom prírody.     

Významným chráneným prírodným výtvorom je národná prírodná rezervácia (NPR) Ragáč, ktorá bola novelizovaná v roku 1984 úpravou MK SSR č. 4948/84 - 32. Rozloha NPR nachádzajúce sa v katastrálnom území obce Hajnáčka, je 9,73 ha. Na katastrálnom území Gemerského Jablonca sú iba juhovýchodné svahy Ragáča. Predstavuje čast' lávového bazaltového prúdu, vo vrcholovej partii ktorého je zachovaný struskový kužeľ s dutinami po sopečných výbuchoch a výfukoch plynov a pár. Ragáč je najmladšou sopkou na Slovensku. Chránené územie je porastené teplomilnými dubinami s cerom, s výskytom chránených a vzácnych druhov rastlín v podraste.

Veľmi významná národná prírodná rezervácia je Pohanský hrad západne od dediny. Prevažná časť Pohanského hradu leží v katastrálnom území Starej Bašty, ale východné svahy ležia v katastri Gemerského Jablonca. Národná prírodná rezervácia Pohanský hrad novelizovaná v roku 1984, úpravou MK SSR č. 4946/84 má rozlohu 70,71 ha. Zaberá okraj čadicového lávového prúdu, ktorý je ukončený až 30 m vysokými bralami s nepravými jaskynnými priestormi a kamennými moriami. Anorganické hodnoty územia sú doplnené o chránené druhy rastlín a živočíchov. Národná prírodná rezervácia Pohanský hrad je aj významným archeologickým náleziskom Slovenska /Gaálová – Balázs, 1991/.